Korčuľovanie
Najdôležitejší pohybový prvok hokejistu
Rôzne vedecké výskumy špecifikovali ako hráči v NHL využívajú čas na ľade. Ukázalo sa, že približne 40% z času stráveného na ľade vykonávajú hráči dvojoporový sklz s častými zmenami smeru a rýchlosti. Na druhú srtranu je potrebné položiť si otázku prečo také obrovské množstvo času využívajú hráči tak neefektívne? Podľa môjho názoru je potrebné minimalizovať čas strávený v dvojoporovom sklze a zamerať sa na efektívny pohyb hokejistu pri každom striedaní. Vo vedení puku sú menej ako 5%. Jedna vedecká štúdia dokonca hovorí, že počas približne 961 sekúnd (asi 15 minút) strávených na ľade počas jedného zápasu hráč vykoná asi 300 rôznych korčuliarskych prvkov a každé 3.2 sekundy dôjde k zmene smeru. Jedná sa o korčuliarske prvky ako štarty, brzdy, prekladanie, obraty vpred a vzad.
Rôznym korčuliarskym prvkom sa podrobne venujem v samostatných článkoch, odkazy na ne nájdete tu.
Kvalita korčuľovania je vo významnej miere ovplyvnená funkčnosťou celého pohybového aparátu – opornej a pohybovej sústavy. Každá anomália sa negatívne prejaví na odchylkách techniky pri rozličných prvkoch. Všasné zachytenie problému dáva hráčovi značnú šancu na skorú nápravu. Jednotlivé prípady popisujem podrobne v článku Deformácie opornej sústavy.
Power Skating
Pohybové prvky korčuľovania sú najrozhodujúcejšie základné schopnosti v ľadovom hokeji.
Obrovské rozdiely v úrovni korčuľovania môžeme sledovať už v žiackych kategóriách. Nácviku technicky správneho prevedenia jednotlivých korčuliarskych prvkov je potrebné venovať dostatok času a priestoru počas tréningovej jednotky už v tých najnižších kategóriách. Postupne je potrebné tieto prvky modifikovať a simulovať tak samotné zaťaženie v zápase. Do tréningovej jednotky postupne pridávame okrem dôrazu na správnu techniku aj nasledovné zložky:
- silovú
- silovú a explozívnu
- silovú, explozívnu a rýchlostnú
- silovú, explozívnu a rýchlostnú s pukom a postupne zvyšujúcim sa tlakom zo strany súpera, aký sa vyskytuje v zápasoch
“Mojím cieľom je, aby som hráčovi pomohol vytvoriť bohatú databázu korčuliarskych prvkov, ktoré musí mať postupne zvládnuté na najvyšej úrovni čo sa týka všetkých zložiek pomenovaných vyššie. V ľadovom hokeji sa herné situácie menia veľmi rýchlo, preto musí mať hráč v každej situácií niekoľko možností ako ju správne vyriešiť.”
Psychologická podstata
Emočná atraktivnosť, evolučné a entropické myslenie
Na prvý pohľad nudné korčuliarske tréningy môžeme urobiť zaujímavými tak, že do jednotlivých cvičení a tréningových jednotiek vkladám emočnú atraktívnosť ktorú opísal, Jelínek (2016).
Prečo hráš hokej? Prečo chceš byť výnimočným korčuliarom? Čo ti to prinesie? Úspech, sebarealizáciu, zdravie, fyzickú zdatnosť…
Ako uvádza Jelínek (2017) v hráčovi potrebujeme vzbudiť evolučné myslenie: hráča provokujeme k tomu aby sa zamýšľaľ nad skutočnosťami, vecami ktoré má pod kontrolou, alebo ich má možnosť ovplyvniť.
Častým javom je že hráč sa zaoberá entropickým myslením: hráč sa zamýšľa nad vecmi ktoré nemá pod kontrolou a teda ich nemôže ovplyvniť. Sú to doslova témy ako: tréner ma nenominoval na zápas, tréner ma preradil do slabšej formácie, mal som tupé, nové, staré korčule, bol som unavený. S takýmto správaním sa stretávajú a poznajú ho najmä tréneri mládežníckych kategórií.
Podstatou je diskutovať s hráčom o jeho reakciách a o jeho činoch, ktoré majú priamy vplyv na priebeh zápasu či tréningu. Ako si sa cítil? Pomohli ti výhovorky k tomu, aby si podal lepší výkon? Ako si zareagoval na nepriaznivé podmienky?
Potrebné pohybové schopnosti
Zlatý vek motoriky a princíp neuroplasticity
Korčuľovanie ako cyklický kĺzavý pohyb s veľmi malou plochou opory si vyžaduje hneď niekoľko pohybových schopností rozvynutých na určitej žiadúcej úrovni.
Posledné výskumy sa zameriavajú viac na neuroplasticitu mozgu – schopnosť mozgu učiť sa nový podnetom počas celého života. Doslova ide o schopnosť vytvárať nové a formovať existujúce nervovo-svalové spojenia, štruktúry a funkcie, ale aj schopnosť adaptovať sa naučiť sa rôzne pohybové prvky vzhľadom ku našim predošlým skúsenostiam. S každým opakovaním hráč posilňuje motorické nervové dráhy, toto je fenomén neuroplasticity a schopnosti adaptácie. Základom je schopnosť neorónov modifikovať intenzitu a efektívnosť synamptického prenosu. Stále nebolo úplné objasnené ako neuroplasticita vplýva predovšetkým na morfológiu.
V každom prípade, rozhodujúcou schopnosťou je dynamická a rovnováha a stabilita, ktoré bezprostredne vplývajú na kvalitu a charakter všetkých korčuliarskych a aj ostatných herných prvkov. Na obrázku vpravo je zachytení Quinn Hughes, jeden z najlepších korčuliarov v NHL pri vykonávaní krátkej bogni.
Vonkajšia a vnútorná hrana
Čepeľ noža korčule má 2 hrany + žliabok medzi hranami.
Pri stoji korčuliara na ľade je vonkajšia hrana tá, ktorá smeruje von a vnútorná, ktorá smeruje dnu. Medzi hranami je žliabok-plocha v tvare ∩. Detaily sú zobrazené na obrázku vedľa. Korčuliar musí byť schopný všetky tieto spomenuté časti noža korčule, aby dokázal efektívne realizovať korčuliarske prvky vo vysokej rýchlosti a pri náročnosti premenlivých podmienok, ktoré sa pri hre neustále menia.
Vnútorné hrany: Dvojoporový postoj na vnútorných hranách je v pokoji relatívne stabilný. Jednooporový postoj na vnútonej hrane nie je možný, dôvodom je anatómia a funkčnosť predovšetkým opornej sústavy – bedrový, kolenný a členkový kĺb.
Využitie vnútornej hrany: štarty, korčuľovanie vzad, finálna fáza odrazu korčuliarskeho kroku, korčuliarsky súboj so súperom, brzda vpred, brzda vzad, v určitých prípadoch zmeny smeru. Pre zvládnutie týchto prvkov je ovládanie pohybu na vnútornej hrane kľúčové, ale samozrejme jej využitie sa vyskytuje aj v ostatných prvkoch, ktoré niesu vyššie spomenuté.
Vonkajšie hrany: Dvojoporový aj jednooporový postoj na vonkajšej hrane je možný. Jedine na vonkajšej hrane dokáže hráč balansovať a udržať tak rovnováhu, za podmienky, že sa oporná noha nachádza pod ťažiskom korčuliara. Oporná sústava – bedrový, kolenný a členkový kĺb umožňuje vykonať tento pohyb, ktorý je kľúčový z hľadiska zvládnutia techniky korčuliarskych prvkov. Balansovanie na vonkajšej hrane v pokoji (statická rovnováha) ako aj v pohybe (dynamická rovnováha) sú teda pre korčuliara nevyhnutné.
Využitie vonkajšej hrany: korčuliarsky krok, prekladanie vpred a vzad, bogne, krátke a dlhé oblúky, brzdenie
Žliabok – plocha: Dvojoporový aj jednooporový postoj je možný. Jednooporový postoj nie je ale optimálny. Tvorí najväčšiu opornú plochu.
Využitie: do určitej miery sa využíva v každom korčuliarskom prvku.
Téme vonkajšej hrany a jej využitia v ľadovom hokeji sa venujem v samostatnom článku, kde budete presmerovaný po kliknutí na nasledujúci odkaz.
Korčuľovanie vpred
Technika a biomechanika korčuľovania
Korčuliarsky krok môžeme z rozdeliť na tri hlavné fázy (prvky):
- odraz
- odpočinok
- sklz
Odraz vychádza z bedrového kĺbu a kolena cez celú vnútornú hranu korčule. Spôsobuje pohyb tela šikmo vpred. Odpočinok: Po odraze z vnútornej hrany korčuľa opúšťa ľad. Vystierače DK sa uvoľňujú a priťahovače DK sa aktivujú a tým vykonávajú prácu spojenú s prensením DK vpred. Korčuľa sa prenáša nízko nad ľadom tesne okolo kĺžucej nohy a dotkne sa ľadu pred ňou. Sklz: V okamihu, keď jedna noha dokončuje odraz a dostáva sa na vnútornú hranu korčule, nasadzuje korčuliar na ľad druhú korčuľu na vonkajšiu hranu strednej časti korčule. Potom sa korčuľa postupne preklopí na vnútornú hranu, prechádza do slzu a korčuliar prenesie na ňu hmotnosť tela (Filc et al., 1994).
Pre porovnanie Stamm (2001) uvádza, že pri korčuľovaní priamo vpred hráč využíva obe hrany korčule, pri vykonávaní samothého odrazu z vonkajšej hrany na vnútornú hranu. Korčuľovanie vpred rozdeľuje do dvoch fáz, ktorých súčasťou su už vyššie spomínané prvky:
- jednooporová fáza
- dvojoporová fáza
Stamm (2001) tiež hovorí, že jednooporová fáza tvorí asi 80% korčuľovania vpred, zatiaľ čo dvojoprová zyšok, teda približne 20%. Keď sa hráč unaví, nastáva vyčerpanie, čas jednooporovej fázy sa znižuje a naopak čas dvojoporovej fázy sa zyšuje. V tomto prípade teda nedochádza ku vykonávaniu korčuliarskych krokov a hráč sa pohybuje len zotrvačnosťou, ktorá je dôskedok nadobudnutej rýchlosti po predchádzajúcej fyzickej práci (v našom prípade sa jedná korčuliarske kroky).
Základný korčuliarsky postoj a ťažisko
Postoj pri korčuľovaní vpred vychádza z toho, že telo je potrebné ,,posadiť nižšie,, ako je bežná chôdza. Postavenie chodidiel je na šírku ramien, tak aby bol hráč schopný preklápať korčule v členku z vnútorných hrán na vonkajšie a opačne. Korčule sú v stredovej pozícií – ani na vonkajších ani na vnútorných hranách. Bedrá smerujú vpred do predpokladaného smeru pohybu, táto pozícia zaručuje hráčovi ideálnu rovnováhu a tým je pripravený pohotovo zasiahnuť do herných situácií, prípadne dosiahnuť maximálnu (optimálnu) rýchlosť. (Roy 2003; Stamm 2001). Z bočného pohľadu uhol v členku = uhol zvieraný píšťalou (tibia) a priehlavkom by mal byť medzi 70 a 80 stupňami (Vesalainen 2004). Takáto pozícia umožňuje hráčovi využit full leg extension ako konečnú fázu odrazu pri korčuľovaní vpred.
Koleno – uhol v kolennom kĺbe je tiež menší ako 90 stupňov, uhol zvierajú píštala (tibia) a stehnová kosť (femur). Týmto hráč dosiahne potrebnú rovnováhu a stabilnú pozíciu a je tak pripravený realizovať nároky, ktoré vyplívajú zo samotnej hry – zmena smeru, akcelerácia, dosiahnutie maximálnej rýchlosti, atď. Takmer pre všetky korčuliarske tréningové cvičenia by mal byť kľúčový bod – uhol v kolennom kĺbe je tiež menší ako 90 stupňov (Roy 2003).
Jedným z faktorov, ktoré do značnej miery ovplyvňujú efektívny korčuliarsky pohyb je nedostatočné vystretie odrazovej nohy (full leg extension) na konci odrazovej fázy. Príčinou je skrátený bedrovo-driekový sval (musculus iliopsoas). Ten tvorí skupina troch svalov väčší driekový svalu (m. psoas), menší driekový sval (m. psoas minor) a bedrový sval (m. illiacus). V tomto prípade nedochádza k full leg extension v bedrovom kĺbe. Aby hráč dosiahol full leg extension, musí tým pádom vynaložiť viac sily a energie, čo sa odzrkadlí slabším odrazom na konci odrazovej fázy. Čiastočne je možné tento problém vyriešiť zaradením do tréningového procesu rôznych kombinácií drepov, výpadov a primeraným strečingom bedrových ohýbačov (Vesalainen, 2004).
- Bedrový, kolenný a členkový kĺb sú kľúčovými bodmi. Podstata je, aby sa špičky korčúľ, kolená a ramená nachádzali vo vertikálnej rovine.
- Chodidlá sú postavené na šírku ramien.
- Vrchná čast tela smeruje mierne vpred, do predpokladané smeru pohybu
- Hlava vzpriamená, oči sa pozerajú vpred (týka sa len 3 a 4 fázy motorického učenia)
- Chrbát je rovný
- Hokejka sa drží v oboch rukách mierne na strane, čepeľ hokejky je na ľade
Ťažisko hokejistu (alebo korčuliara) sa nachádza približne v oblasti tela hrudnej kosti (sternum). Pri pohybe vpred sa tažisko korčuliara pohybuje ako vo vertikálnej tak aj v horizontálnej rovine. Ťažisko teda pri pohybe vpred opisuje trajktóriu ∞
Pri tomto postoji sa nachádza priemet tažiska medzi nohami, mierne vpredu pred telom, postoj je pomerne stabilný až do momentu začatia korčuliarskeho kroku. Až uvedením hráča do pohybu sa opäť stažujú podmienky = zmenšuje sa plocha opory (stoj na jednej nohe), dochádza k presunu ťažiska, na nože korčúľ hráča začínajú pôsobiť ďalšie sily – okrem gravitačnej, aj sila akcie a reakcie a trecia sila. Týmto sa stáva pohyb na korčuliach naročným a zvládnutie základnej techniky si vyžaduje intenzívny funkčný tréning ako na ľaďe tak aj mimo ľadu.
Korčuľovanie vpred – fáza odrazu
Pri odrazovej fáze korčuľovania vpred vykonávajú najpodstatnejšiu fyzickú prácu veľké svaly dolných končatín – 4 hlavy quadricepsu femoris – rectus femoris (Priamy sval stehna), vastus lateralis (Bočný široký sval), vastus intermedius (Prostredný široký sval), vastus medialis (Prístredný široký sval). Menšie svalové skupiny sa podieľajú predovšetkým na udržiavaní rovnováhy. (obr). (Shamus, 2001.). Ďalšie svalové skupiny – gluteus maximus (Najväčší sedací sval), biceps femoris (Dvojhlavý sval stehna), semitendinosus (Pološľachovitý sval), semimembranosus (Poloblanitý sval) a adductor magnus (Veľký priťahovač), ktoré sa starajú o extenziu bedrového a kolenného kĺbu – hip and knee extension.
Korčuľovanie vpred – fáza odpočinku
Fáza odpočinku pri korčuľovaní vpred je časový úsek počas ktorého je odrazová noha prenášaná pod telom korčuliara za účelom nasadenia nového sklzu. Pohybuje sa nízko nad ľadom v primeranej rýchlosti. Prvý kontakt noža korčule s povrchom (ľadovou plochou) je v blízkosti priemetu ťažiska korčuliara. Pokiaľ hráč nie je schopný vykonať takýto pohyb jedná sa o širokú korčuliarsku stopu (postoj), keď korčule zostávajú ďaleko od seba. Korčuliar následné stráca rýchlosť, kedže nie je schopný využiť vonkajšiu hranu korčule na optimálny sklz. Dochádza k nasadeniu sklzu na vnútornú hranu a tým pádom aj ku skráteniu samotného sklzu a odrazu. Tieto chyby sú najčastejšími a najpodstatnejšími, pre odstránenie týchto zlozvykov je potrebný systematický pravidelný tréning.
Fáza odpočinku – o flexiu bedrového kĺbu sa starajú rectus femoris (Priamy sval stehna), adductor longus a magnus (Dlhý a velľký priťahovač), a bedrovo driekové svaly m. iliacus (Bedrový sval) a psoas major (Väčší driekový sval). Na tento pohyb nadväzuje flexia kolenného kĺbu, ktorú zabezpečuje zadná skupina stehenných svalov biceps femoris (Dvojhlavý sval stehna), m. semitendinosus (Pološľachovitý sval), m. semimembranosus (Poloblanitý sval ), ale aj m. sartorius (Krajčírsky sval) a m. gracilis (Štíhly sval).
a lýtkový sval (m. gastrocnemius). Ďalším pohybom, ktorý vykonáva dolná končatina v tejto fáze je prinoženie – addukcia. Hlavne priťhovače stehna (adductory – okrem niektorých spomenutých vyššie sú to aj m. gracilis a m. pectineus – Hrebeňový sval) sa pri nedostatočnom strečingu skracujú, čo môže mať v krajnom prípade za následok zranenia slabín. Patria do skupiny posturálnych svalov – majú tendenciu ku skráteniu, preto je nevyhnutné svaly pravidelne naťahovať primeraným strečingom, aby sme predišli popísaným komplikáciám. Čiastočná dorzná flexia zabezpečuje pohyb nohy v členokovom kĺbe do východzej polohy – v tomto pohybe sú zapojené svaly predkolenia m. tibialis anterior (Predný píšťalový sval), m. extensor digitorum longus (Dlhý vystierač prstov nohy) a extensor hallucis longus (Dlhý vystierač palca). Posledným pohybom je inverzia nohy – v členkovom kĺbe čo je v podstate supinácia spojená s addukciou. O tento pohyb sa starajú okrem už spomenutých svalov vyššie aj m. tibialis posterior (Zadný píšťalový sval), M. flexor digitorum longus (Dlhý ohýbač prstov nohy) a flexor hallucis longus (Dlhý ohýbač placa).
Častým problémom je veľmi pomalá fáza odpočinku, ktorá priamo vplýva na frekvenciu korčuľovania. Množstovo hráčov sústredí svoju pozornosť len na explozívny odraz, alebo na technicky správny sklz a popri tom zabúdajú na zdokonalenie odpočinku. Častou príčinou je zlá technika (neruomuskulárna koordinácia), ale aj oslabené ohýbače bedra, ktoré nie sú schopné dostatočne rýchlej kontrakcie a tým pádom je flexia bedrového kĺbu zdĺhavá a vyčerpávajúca.
Korčuľovanie vpred – fáza sklzu
Pri korčuľovaní vpred je sklz jednoporovou fázou.
Fáza sklzu – na začiatku sklzu pretrváva inverzia nohy, ktorá prechádza do everzie nohy. Everziu nohy zabezpečujú fibularis longus (Dlhý ihlicový sval), m. extensor digitorum longus (Dlhý vystierač prstov nohy) a fibularis brevis (Krátky ihlicový sval). Tieto dva pohyby sú kľúčove pre využitie všetkých troch častí noža korčule. Korčuľa sa spojením týchto pohybov plynule preklápa z vonkajšej hrany cez žliabok – plochu až na vnútornú hranu. Ďalším pohybom ktorý je spojený s everziu nohy je abdukcia bedorvého kĺbu (M. sartorius, Tensor fascia lata, gluteus medius a maximus).
Analýza korčuľovania
Vo videu vpravo som sa zameral na analýzu niektorých korčuliarkych prvkov, ktoré sú spomenuté aj v texte vyššie. Kapanen vyhráva tento súboj aktívnym korčuľovaním, zatial čo Marchand nachádzajúci sa cca 2m od puku prestal korčuľovať – postupne stráca rýchlosť.
Týmto dokázal udržať telo nízko nad ľadom.
Hlava hráča sa dokonca nachádza pod úrovňou hornej žrde bránky. Takýmto nízkym postojm dokázal zasunúť puk spoza brankára v rozštepe.
Na tomto príklade je jednoznačne ukázané, aké podstatné sú preklepenia hrán z vnútorných na vonkajšie, dopnutie dolnej končatiny alebo naopak primerane zohnuté kĺby v rozličných fázach jenotlivých korčuliarskch prvkov. Všetky spomenuté a aj ďalšie detaily majú teda významný vplyv na výsledný pohyb korčuliara.
Fyziológia a energetická podstata korčuľovania
Podstatatná časť energie na prácu svalov sa počas hokejového zápasu získava z adenosintrifosfátu (ATP) a kreatínfosfátu (CP), množstvo týchto zásob je na okamžité použitie v tele športovca značne obmedzené. Pri maximálnej intenzite stačia tieto zásoby asi na 10 sekúnd fyzickej práce.
Zaťaženie hráča v ľadovom hokeji sa pohybuje na úroni 55 – 145 sekúnd. Z toho je akumulovaná fyzická práca na hráča za jedno striedanie 30 – 100 sekúnd. Koncentrácia laktátu sa pri takmoto zaťažení pohybuje v rozmedzí 4.4 mmol / l až 13.7 mmol / l, s priemerom 8.15 mmol /l.
Svalová únava je pri takomto zaťažení spôsobená nízkou schonosťou a obmedzenými možnostami tela spracovávať laktát.
Metodika korčuľovania
Mojím cieľom je naučiť a zdokonaliť techniku korčuľovania hráčov a postupnými krokmi dosiahnuť jej optimálnu hranicu. Takže korčuliarsky krok bude dhlší, a energeticky menej náročný čoho výsledkom je rýchlejší a agilnejší korčuliar. Do tréningového procesu postupne implementujem netradičné koordinačne náročné prvky, tak aby sa každý hráč posunul na hranicu svojich možností. Do takého tréningového procesu je podstatne zaradiť tréningy mimo ľadu, ktoré majú výrazný vplyv na samotnú techniku korčuľovania.
Nácvik techniky korčulovania
Po zvládnutí základného korčuliarskeho postoja (popis vyššie v článku) prechádzame k nácviku pohybu na korčuliach. Ešte sa nejedná o korčuliarsky krok! Pri tomto je rozhodujúca miera úrovne statickej a dynamickej rovnováhy ako aj miera motorickej docility (schopnosti učiť sa novým motorickým pohybom). Pri tréningu na ľade aj mimo ľadu neustále zdokonaľujeme okrem techniky korčuľovania aj už spomínane koordinačné schopnosti aby sme zabezpečili optimálne napredovanie. Nácvik korčuľovania je charakerizovaný prvými dvomi fázami motorického učenia (generalizácia a diferenciácia).
Generalizácia
ide o zoznámenie s pohybom
– prvé pokusy sú nekoordinované
– vytvára sa predstava pohybu je dôležitý správna ukážka
– dochádza k vysokému počtu nesprávnych pohybov a zapájania nesprávnych svalov
Diferenciácia
stále ide o nácvik pohybovej činnosti
– upevňujú sa tie pohyby, ktoré smerujú k správnej realizácií činnosti
– spresňujú sa predstavy a odstraňujú sa chyby – nevyhnutná je spätná väzba
– nácvik má monotónny charakter vzhľadom na nárast počtu opakovaní, ktoré vedú k osvojeniu činnosti
Ďalší level korčuliarskych schopností predstavuje tréning s pukom. Pri takomto tréningu vstupujú do realizácie celého pohybu výraznou mierou aj ostatné koordinačné schopnosti. Jedná sa už o komplexné zložité pohybové štruktúry, ktorý je opäť potrebné venovať dostatočný priesor počas nácviku a zdokonaľovania. Predpokladom je ale ovládanie korčuliarskych schopností bez puku na vysokej úrovni.
Zdokonaľovanie techniky korčuľovania
Z nácviku prechádzame plynule do zdokonaľovania techniky korčuľovania, kde sa zameriavame na odstránenie drobných nedostatkov. Pri zdokonaľovaní korčuľovnia prechádzame do 3. a 4. fázy motorického učenia ktorými sú automatizácia a tvorivosť. Pri zdokonaľovaní modelujeme premenlivé podmienky, ktorými je ľadový hokej charakteristický. Taktiež zapájame netradičné korčuliarske a powerskating prvky, ktoré sa v samotnej hre (v zápase) vyskytujú len zriedka. Hráč si tak vytvára nové pohybové návyky a buduje, alebo rozširuje si svoju databázu korčuliarskych zručností. Takto hráč nadobudne istotu v pohybe na korčuliach, ktorá sa prejaví vybudovaním pohybového stereotypu – po dosiahnutí tohto bodu už viac nemusí hráč sústrediť svoju pozornosť na takýto korčuliarsky prvok kedže jeho prevedenie sa zautomatizuje. Korčuliar potom môže sústrediť svoju pozornosť na ostatné herné činnosti jednnotlivca a kombinácie resp. na pohyb spoluhráčov a protihráčov, postavenie brankára…
Fáza zdokonaľovania je charakteristická podmienkami, ktoré sú podobné tým aké sa vyskytujú v samotnom zápase. V tréningu modelujeme podmienky podľa potrieb – môžu to byť zľahčené (mierny tlak súpera, do určitej miery dané prvky, použité tréningové pomôcky) a sťažené (silný tlak a prevaha súpera, použité tréningové pomôcky). Z metodicko – organizačných foriem využívame herné cvičenia (I. typ), herné cvičenia (II. typ) a prípravné hry. Aby bol hráč schoný splniť alebo sa aspoň priblížiť tejto rade, potrebuje okrem vynikajúcej anticipácie aj výnimočné korčuliarske schopnosti. Anticipácia a čitanie hry počas zápasu mu ukážu správny smer. Korčuliarske schopnosti sú tým nástrojom, prostredníctvom ktorého sa na toto miesto dostane. Obe sú úzko prepojené a jedna bez druhej sú len polovicou úspechu.
“A good hockey player plays where the puck is. A great hockey player plays where the puck is going to be.”
W. Gretzky
Automatizácia a tvorivosť
Alebo 3. a 4. fáza motorického učenia. Zdokonaľovanie pohybových schopností, pohyb sa stáva koordinovanejším a menej energeticky náročným.
Power Skating – vnútorná a vonkajšia hrana
Používanie a ovládanie vnútornej a vonkajšej hrany je pri power skatingu kľúčové, ale v žiadnom prípade to nie sú jediné prvky ktoré je potrebné zvládnuť. Pre optimálny rozvoj sú nevyhnutné aj ďalšie, už spomenuté zložky. Ich ideálny pomer v tréningu nie je možné určiť všeobecne, kedže každý hráč má rozličné individiduálne pohybové predpoklady a zaujíma špecifické úlohy v mužstve.
Robby Glantz (vo videu vľavo) popisuje podstatu a dôvody využitia predovšetkým vonkajšej hrany v hokejovom zápase. Všetci štyria hráči využívajú pohyb na vonkajšej hrane v plnej rýchlosti proti najlepším súperom. Môžeme teda konštatovať, že všetci títo hráči majú vysokú mieru automatizácie tohto pohybu – čo je 4. fáza motorického učenia a je charakteristická tvorivosťou v tých najťažšich podmienkach – v zápase.
Technika korčuľovania na vonkajšej hrane je nevyhutá pri korčuľovaní vpred aj vzad. V opačnom prípade by spomenutí hráči neboli schopní realizovať zložité herné činnosti jednotlivca a kombinácie vo vysokej rýchlosti a časovej a priestorovej tiesni. Takéto vysoké nároky sa kladú v modernom hokeji tak ako na útočiaceho hráča rovnako aj na brániaceho hráča.
Technika a štýl korčuľovania
Športová technika je určitý biomechanický spôsob riešenia danej pohybovej úlohy človekom, na základe všeobecných anatomicko-fyziologických a psychologických predpokladov v súlade s mechanickými zákonmi, platnými v priebehu pohybu a v súlade s mezinárodními pravidly konkrétneho športu.
Je to v podstate optimálny model ako by mal pohyb vyzerať na základe zákonitostí uvedených vyššie.
Schopnosť + Technika = Zručnosť
Štýl je individuálnym zvládnutím techniky. Snaží sa čo najviac priblížiť technike.
Preto sa v tréningovom procese zameriavame na nácvik a zdokonaľovanie správnej techniky, ale taktieťž berieme ohľad na štýl jednotlivca, ktorý je jedinečný.
Zdroje:
Paananen, J. & Räty, T. 2002. Eteenpäinluistelu: Jääkiekon perustaito Liikuntapedagogiikan pro gradu – tutkielma. Liikuntakasvatuksen laitos Jyväskylän yliopisto. URL: http://www.iihce.fi/suomeksi/Artikkelit/tabid/246/Default.aspx?SearchString=luistelu.
Bompa, T. 1999. Periodization: theory and methodology of training. 4. painos. Human Kinetics.
Filc, J.- Krišková, E.- Starší, J. 1994. Teória a didaktika korčuľovania a základov hokeja. Vysokoškolské skriptá. Bratislava: UK 1994.
Alatalo, M. & Lumela, P. 1987. Jääkiekon luisteluanalyysi. Liikuntapedagogiikan pro gradu -tutkielma. Jyväskylän yliopisto.
Roy, D. 2003. Developing Skating Speed and Quickness. International Hockey Skating Summit 2003. Stick with the Edge, Inc. Twist Conditioning.
Stamm, L. 2001. Laura Stamm’s Power Skating. Third edition. Human Kinetics. Champaign, Illinois.
Shamus, J. 2001. Sports injury: prevention & rehabilitation. McGraw-Hill Professional.
Vesalainen, M. 2004. Luistelua Rajoittavia Tekijöitä Oheisharjoittelun Näkökulmasta. Hockey Skating –Seminar.
https://www.frontiersin.org/articles/10.3389/fncel.2019.00066/full
Vlastné neoceniteľné skúsenosti získané dlhoročnou trénerskou praxou naprieč všetkými mládežníckymi vekovými kategóriami.